Ivan Gašparovič mal šancu pokojne doúradovať ako nenápadný, neškodný prezident. Požiadavkou o nevymenovanie generálneho prokurátora mu to prekazil Robert Fico. Preto sa premiér snaží v týchto pohnutých časoch hlave štátu všemožne pomáhať. V rovnaký deň predstúpili pred kamery s rovnakým slovníkom: kritika, ktorou ich zavalila opozícia je vraj útokom na základy štátu...
Je pozoruhodné, že za útok na základy štátu nepovažovali, keď šesť pravicových poslancov v tajnej voľbe zradilo vládu I. Radičovej a aj za cenu jej pádu zahlasovalo za D. Trnku namiesto J. Čentéša...
Je pozoruhodné, že za útok na základy štátu nepovažovali, keď ľudia z mafiánskych zoznamov sa priamo na generálnej prokuratúre chystali oslavovať znovuzvolenie D. Trnku...
To všetko bolo podľa prezidenta a premiéra v poriadku. Podľa ich predstáv o demokratickom zriadení.
Robert Fico robí chybu. Tú istú, ktorú robil aj Vladimír Mečiar. Prekračuje hranice, čím seba samého dostáva do izolácie, pravicové strany zjednocuje a ich voličov mobilizuje. Aj on sám si to zjavne uvedomuje, keďže opäť začína strašiť pojmom "pravicový zlepenec". Lenže hnev z porušovania demokratických princípov a strach z nového mečiarizmu sú silnejšie "afrodiziaká", ako frustrácia zo stavu pravice.
Robert Fico mal pravdu, keď po posledných voľbách vyhlásil, že sa nezmenil. Ale mýlil sa, keď zároveň tvrdil, že sa poučil. Nová voľba generálneho prokurátora, ktorú tak spokojne ohlásil, určite poteší mecenášov v pozadí. Oni prežijú. Potichu. V tieni. Politické dôsledky bude znášať niekto iný. Skončiť ako Mečiar musí byť ubíjajúca vízia. Ak sa tomu niekto tak tvrdohlavo vystavuje, buď sa nepoučil, alebo to robí z donútenia.